Dumky (po)maturitné

Autor: Simona Almášiová | 18.10.2013 o 19:58 | Karma článku: 5,29 | Prečítané:  400x

Cítim sa trošku asi ako Štúr. Dúmem a píšem, no určite nie tak dobre ako on. Spomínam na minulý rok, ten maturitný. Aké to bolo, aké by to bolo, keby bolo a že to bolo najlepšie ako mohlo byť. Že niektoré pani profesorky mali pravdu, iné ani trochu, a že hoci nás učia na strednej nepresné a neaktuálne veci aj tak teraz používame stredoškolské zošity. Skoro všetko teda po starom, len cesta domov mi netrvá šesť minút, ale šesť hodín.   A práve pri hľadaní tých zošitov som našla aj svoj školský zápisník plný rôznych zvečnených životných „maturitných“ chvíľ, ktoré si nechcem nechať len pre seba.

 

Pamätám si ako som si hľadala fotku z detstva na výzdobu dverí a okrem krásnych spomienok z ktorých hrialo pri srdci, som našla aj mamkine maturitné fotky. Ostala som na ne chvíľu nemo hľadieť. Skoro by som ju nespoznala. A aká pekná bola. Usmiala som sa a srdco hrialo ešte viac.
Keď budem mať dcéru, možno aj ona bude mať takýto zážitok. A možno ona nájde aj zošitok, kde mi písali spolužiaci naše spoločné zážitky na pamiatku.

Nebolo to raz, čo som si cestou na jazykovku vo vlaku, ktorý som po dlhej, no zvyčajne zaujímavej biológii ledva stihla, uvedomila že namiesto vnímania textu v učebnici, si čítam len tak na prázdno a v mojej hlave si tancujú úplne iné slová a vety. Zamýšľala som sa o ľuďoch v ňom. O ich svetoch, životoch, príbehoch. A že či mi v tom protiidúcom nejde náhodou domov nejaká kamoška.

Inokedy, životom skúšané a školou zničené, sme sa so spolužiačkou na prechádzke večernými ulicami Gelnickými, chytali za brucho od smiechu pri spomienke na najlepšiu noc nášho života, keď sme sa prvýkrát nesmelo, chovali tak dospelo. Lebo navždy sa zachová v pamäti stužková. Myslím, že dlho sme vtedy neboli také vysmiate. Pozdravujem!

Alebo keď som vyšla z pošty a nezaujímalo ma, či sa niekto pozerá, nedočkavo som trhala obálku v ktorej malo byť rozhodnutie o prijatí na vysokú školu. Sklamane som si čítala pozvanie na prijímacie konanie a nadávala si, aký som lajdák a že by som sa mala konečne začať poriadne učiť, keď sa tam chcem dostať. Že chodím nakoniec aj tak na inú, je iná vec.
Hneď na to som išla po bratranca do školskej družiny. Po bratranca, s ktorým sa stále naháňam, učím anglinu a vyjedám sladkosti pri babke. Zatúžila som sa s ním vymeniť a vrátiť sa tam. Byť zase malým dieťaťom , bez starostí a bez problémov. To som si vravela a pritom ma hádam všetko krásne ešte len čaká.

V posledný oficiálny deň v škole, v deň našej rozlúčky, pred týždňom skoro trhania si vlasov, stresovania a modlenia sa, sme si v parku pred školu zakopávali poklad. Plánujeme si ho na nejakej stretávke vykopať.Zastavila sa pri nás jedna teta, že Alenka sa volá, a pýtala sa čo robíme. Lebo že ten kríčok vedľa, sadila jej trieda, prvá trieda našej pani triednej. Tak sme my, posledná trieda našej pani triednej, zasadili ešte jeden.

Lebo „Život je príliš krátky na to, aby si sa len díval a nič nezmenil".

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?