Môžem ťa o niečo poprosiť?

Autor: Simona Almášiová | 11.8.2011 o 21:48 | (upravené 29.8.2011 o 13:27) Karma článku: 7,42 | Prečítané:  861x

Otázka s nádejou a zúfalstvom v očiach. Vo veľkých, veselých a trochu opuchnutých očiach. Chvíľa, kedy človek nevie, nemôže a ani nechce povedať nie. Ale aj tak najprv zaváha...

  

Čas obedu, infúzia v ruke, nič príjemné.

 Do nemocničnej jedálne vošlo pekné, (plus-mínus) šesťročné rómske dievčatko. Usmiala som sa na ňu. Podobne ako na ostatné deti. Cítila som však, že ona je niečím výnimočná. Najprv nesmelo, no potom s radosťou mi úsmev opätovala. Bolo vidieť, že nie je na také čosi zvyknutá. Ani ja som nebola...Ale prišlo mi to úplne prirodzené.

„Ty si tu nová?“ spýtala sa po chvíľke.

Prikývla som.

 

O pár minút sa zastavila pri mne na izbe.

„Ahoj“ privítala som ju.

Usmiala sa.

„Ty si tu už dlho?“

Smutne zakývala hlávkou na súhlas. Nenabrala som odvahu spýtať sa ako dlho.

„Kedy ideš domov?“

„Dnes“ šťastne odvetila. Smútok na jej tváričke vystriedala radosť. Ako málo niekedy stačí k šťastiu.

„To je dobré“ povzbudivo som sa usmiala na ňu.

 

„Môžem ťa o niečo poprosiť?“

Zarazila som sa, ale nedala som to najavo. Mimovoľne som jej naznačila nech pokračuje. Čakala som čo mi povie ďalej, bola som zvedavá čo z nej vylezie.

„ Nedáš mi zavolať? Ja mám mobil, ale nemám kredit. Chcem dať mame vedieť..“

 

Klamala by som, keby som povedala, že ma to vôbec nezaskočilo. Klamala by som, keby som povedala, že sa ma nezmocnili obavy. Ani neviem prečo. Áno, bolo to detinské! Zahanbila som sa za to. Našťastie, to krásne dievčatko si nič nevšimlo. Sústredilo sa na svoj cieľ. Konečne mala možnosť ísť domov a chuderka nemá ako dať vedieť, že už môže, že si majú po ňu prísť. Asi som aj bola jej jedinou nádejou. Nevedela si predstaviť čo bude robiť, ak jej nepomôžem. Na chvíľu mi jej prišlo ľúto. Chcela som jej pomôcť, bola som rada že môžem, že som aspoň sem-tam trošku potrebná pre naozaj dobrú vec. Aj keď tá malá to nakoniec vôbec nepotrebovala.

 

„A číslo vieš však?“ natiahla som sa po mobil a pýtajúc som sa, som jej ho podávala.

Vydýchla si. Neodpovedala, začala sústredene ťukať.

 

Zrazu sa z chodby ozvali nejaké hlasy. Rómske hlasy.

Celá sa rozžiarila.

„Už netreba, už sú tu, ďakujem...“  rýchlo zamrmlala a rozbehla sa preč.

 

„Maj sa“ zakričala som za ňou s velikým úsmevom. Neviem či potešila ona viac mňa, alebo ja ju.

Maličkosti robia svet svetom.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Minúta po minúte: Mexiko ničí ďalšie zemetrasenie, má už 248 obetí

Zabíjali padajúce budovy, medzi obeťami sú aj deti.

KOMENTÁRE

Ficovi nestačila porážka Danka, potreboval ho úplne zosmiešniť

Čo by Fico nesmel urobiť, ak by postupoval podľa ústavy.


Už ste čítali?